Čaj na severe Laosu.

Táto cesta je ešte nedobudovaná a donedávna patrila aj k nebezpečným destináciám, pretože na tejto trase občas prepadávali autobusy ozbrojené skupiny. Nakoľko je v niektorých úsekoch stále v stave prašnej cesty, v období dažďov máva autobus často problém pokračovať po ceste a cestujúci sú nútený vystúpiť a tlačiť ho. V princípe sa však táto cesta dá prežiť a my sme ju prežili tiež.

Hlavným mestom severnej provincie je už spomenuté Phongsali. Historicky je toto mesto silno ovplyvnené blízkosťou Číny. Celé centrum je postavené v tradičnom junanskom štýle a reálne ho od čínskej provincie Junan delí pár desiatok kilometrov. Vytvorenie severnej hranice Laosu má na svedomí Francúzka koloniálna politika a budovanie Francúzkej Indočiny (Francúzko-Čínska vojna).

Celý sever je pomerne hornatý a aj Phongsali leží na planine na vrchu hory. Už priamo v meste sú čajové dielne. Miestny tu spracúvajú tradičný laoský čaj, ktorý je takou hrubšou verziou Puerhu. Lístky sú po spracovaní natlačené do bambusových tyčí, čím vznikajú tzv. “Tea Cigars”. Tento čaj je trocha jednoduchší, ale vcelku príjemný. Výraznejšie je v ňom cítiť zadymenosť, spôsobenú pečením čaju na dreve. Našťastie tu však majú dobrý materiál (divé junanské odrody) veľmi dobrú polohu (nadmorská výška okolo 1400 m.n.m. kvalitné minerálne podložie a pre čajovník vhodné klimatické podmienky) a pokus držať celú lokalitu v organickom režime pestovnia (pôsobí tu aj Švajčiarska rozvojová pomoc, ktorá farmárov vzdeláva a podporuje v organickom pestovaní).

Takto vyzerá čajové cigáro. Aj napriek tomu, že ide o jednoduchší čaj, pochutili sme si a pár sme ich priviezli so sebou.

Tento čaj však nebol cieľom našej cesty. Našou destináciou bola neďaleká dedinka Ban Komaen. Tá si ešte veľmi dobre pamätá čínske časy, pretože v nej rastú 400 ročné čajové stromy, junanské odrody, ktoré svojho času sadili čínsky farmári, žijúci v tejto oblasti. Aby sme sa tam dostali museli sme si požičať motorku, čo však nebol veľký problém. Dedinka je od Phongsali vzdialená necelú trištvrte hodinu cesty po prašnej štrkovej ceste. V Ban Komaen sa zberu venujú miestny obyvatelia, ktorý väčšinou patria do skupín horských etník. Spracovaniu sa však venujú Číňania z Junanu, ktorí sem cestujú vždy na sezónu zberov.

Po tom, čo sme obehli miestne čajové “továrničky” vytipovali sme si jednu, kde nám čaj chutil najlepšie. Tu sa lístky po zbere a spracovaní na “Mao cha” (základný materiál čaju Puerh) ďalej triedia. Tipsové lístky ostávajú vo forme Mao cha, aby z nich mohol byť kvalitný Sheng Puerh. Huang pian – teda staršie väčšie lístky sa ručne oddeľujú a z nich sa potom robí Shu Puerh. Okrem toho tu robia aj výborný biely čaj.

Laos je pekná krajina, podobná ostatným v juhovýchodnej ázii. Jej miernu zaostalosť sa dá postrehnúť najmä v rozsiahlych poľnohospodárskych vidieckych oblastiach, kde neraz ľudia stále žijú v domoch z dreva, bambusu a trstiny. Cestovanie je to skôr dobrodružné, treba sa zorientovať v slabej miestnej infraštruktúre a zvyknúť si na nízky komfort dopravných prostriedkov. Väčšinou sa tu cestuje v starých autobusoch, ktoré v Číne už dávno vyradili, tu ich však prijali ako vítanú posilu. Klimatizáciu sme väčšinou nezažili, čo v teplotách okolo 40°C a fakte že aj pomerne krátke trasy trvali hodiny až desiatky hodín nebolo príliš pohodlné.

Ak sa nám však podarilo absolvovať časť trasy loďou, čo je tu pomerne bežné, bolo to veľmi žiadané spestrenie. Väčšinu času sme však trpeli nejakou miestnou pľúcnou chorobou, takže sme rovnako ako väčšina cestujúcich sústavne kašlali a po večeroch nám zvykla stúpnuť teplota. Aj to však patrí k tomuto typu cestovania (ideálne je mať vždy so sebou ibalgin). Ak Vám nejde o výnimočne dobrý čaj, odporúčame sa držať najmä v okolí Luang Phrabag, čo je krásne mesto (zapísané v UNESCO). Okolie poskytuje množstvo pekných miest na návštevu a samotné mesto je príjemné až romantické. Aj keď táto cesta patrila k tým najnáročnejším, plánujeme sa vrátiť a opäť doviezť čaj zo severu.